V jeden pekný podvečer som zažila neidentifikovateľný pocit. A to mi stále neprestáva rezonovať hlavou…
Snažím sa prísť na to, kto sa vlastne môže pýšiť tým titulom „DOBRÝ“ ?
Kto si môže úprimne povedať, že nikdy neklamal, nesklamal, alebo že nikdy zámerne neublížil? Nikto, kto toto číta. Lebo kto to o sebe hovorí, tak to iba svedčí o jeho mýlnej ilúzii zobrazujúcej ľudstvo bez akejkoľvek známky racionálneho myslenia. A ľudstvu, tomu sa veru za všetky tie zmeny a režimy, ktoré zaznamenalo, podstatne zvyšovala schopnosť urýchlene a s najvyšším nasadením vymýšlať nové a nové spôsoby, ako si navzájom zhadzovať ego a to za akúkoľvek cenu. Tie hranice, ktoré sme kedysi mali sme nadobro zrušili a Schengen sme aplikovali aj do citových záležitostí.
A z tým najcitlivejších citových záležitostí si dovolím vybrať jednu z môjmu srdcu najbližších.
Nenávisť. Lebo ja napríklad nesúhlasím s názorom, že nenávisť je opak lásky. To je totižto trocha inak.
Nenávisť má k láske veľmi blízko., dokonca v mojej hlave labzuje aj myšlienka, že nenávisť je vlastne istý druh lásky. Prudko povrchnej a cynickej, ale úžasne hlbokej lásky.
Jednoducho milujem, keď sa na mňa niekto pozrie očami, z ktorých šľahajú plamene tejto šajby.
Ten povrchný, ale závistlivý pohľad mi dáva pociťovať, že som LEPŠIA. Že je na mne niečo, čo ostatných zaujíma, niečo, čím sa chtiac-nechtiac MUSIA zaoberať.
Nenávisť nieje zlá. Je dobrá, podobne ako láska, žuvačky, čokoláda, plávanie v chladnej vode alebo podceňovanie. je to dodávateľ energie, hnací motor, lepší ako Red Bull.
Aj ja mám svojho „tŕňa v oku“, ale beriem to ako pozitívum. A posielam mu obrovské vitruálne cmuk 🙂 a tiež poďakovanie za to, že na mňa vždy hľadí ako kacír na obraz Boží. 🙂
Lebo niekto sa vezie, a niekto ho tlačí. A často si to ani neuvedomuje.
Niesom zlá preto, lebo nenávidím, ale preto, že ma to ukrutne teší.