Vracal sa domov sebavedome, ba priam vznešene, aj s ulovenou korisťou, ktorú síce nebolo možné chytiť ani vidieť, no on to cítil. Cítil pokoj a spokojnosť, bol na seba konečne hrdý…
V tú noc nemohol zaspať. Všetko bolo tak, ako si predstavoval, no ten zvláštny hlodavý pocit mu nedovolil spať. A nie a nie prestať…
Stála tam už dvadsať minút a stále nič. Začínala byť celkom hustá tma a ona sa v tejto časti mesta necítila práve najbezpečnejšie. V tom jej zazvonil telefón.
-Lenka? Ja dnes večer nemôžem, mám prácu, musím ísť, prepáč, milujem ťa.
Nestihla povedať ani slovo. Tak sa len otočila a kráčala domov.
Ten pocit ju nútil obviňovať sa. Vytváral stále nové výčitky a škriabal jej do srdca. Kedysi jej to nebolo jedno. Vari teraz je? Hľadať pravdu, či kašlať na to.
Nevie.
Vie len, že Peter o tom v žiadnom prípade vedieť nesmie.
Pred spaním sa rozhodla mu zavolať. Náhlivo ťukala do malých tlačidiel a nakoniec konečne začula na druhom konci hlas.
-Volaná stanica je dočasne nedostupná, zavolajte neskôr, prosím…
A ona vedela, že keď on ten zmeškaný hovor zbadá, vyhrá. Zasa.