Venované našim fascinátorom.
Spím ako princezná,
nie žeby som chcela,
niekto ju priveľmi pozná…
Čakanie na spasiteľa.
Princ na bielom koni,
Pošle Ti autobus,
V hlave Ti zvoní?
Nie, to bol asi on.
Nie, veď nepočujem klus.
Zopár riadkov nonsensu,
Pred tebou len stena je.
Hodíš si tú kukuricu,
Čo hrach už nie je?
Nie je.
Zjedla ho chamtivosť,
Zapila radosťou,
Ostala len faloš,
Tá zašliapala cnosť.
Smútok sadol na trón,
Mám právo veta?
Ja budem lapač zlých citov,
Ty budeš moja ďalšia méta.
Vnútorné hodnoty,
Zrátaj ich na prstoch…
…a prsty sa minuli…
A tak zháňaš ďalšiu,
Ďalšiu kukuricu,
Je Ti jedno, chceš ju..
Útekom to nevyriešiš,
sme si zvláštne istí.
Nechceme si to pripustiť.
Aleluja, alibisti…
Spomaľ, zastav…nebež.
Mne zostal hrach…
Chceš?